Zákon o partneroch verejného sektora ... pomôže, alebo sklame ? - blog na eTREND

5. Marec 2017

K téme Zákona o registri partnerov verejného sektora sme publikovali aj voľnejší článok na webstránke eTREND.sk s čítanosťou 1000+

V prípade, ak máte záujem a hľadáte oprávnenú osobu za účelom zápisu do registra partnerov verejného sektora môžete nás kontaktovať

Obsah článku: 

Zákon o partneroch verejného sektora ... pomôže, alebo sklame ?

Možno to znie hlúpo, ale „že vraj“ za tento zákon o partneroch verejného sektora sme získali uznanie aj na „zahraničnej pôde“. Odhaľovanie majetkových a riadiacich štruktúr firiem do takej „hĺbky“ nemá „hocikto“, nehovoriac o mechanizme odhaľovania schránok a prenesenie tohto „bremena“ na súkromný sektor.

Filozofia zákona o partneroch verejného sektora

Páči sa mi filozofia a zamýšľaný zámer. „Máme“ síce centrálny register zmlúv (CRZ), čo je tiež v oblasti „transparentnosti“ veľký posun vpred, avšak absentovala identifikácia tých, ktorí za úspešnými firmami uvedenými v CRZ „stoja“. Tento zákon ich má odhaliť. Nemá sa však jednať len o formálne odhalenie (napr. vlastník je ten čo je ako majiteľ zapísaný v ORSR, nereflektujúc napr. tiché spoločenstvo), ale o odhalenie skutočných vlastníkov, teda tých, ktorí fakticky a reálne ovládajú „tieto úspešné firmy“, „bratsky“ pomenované ako  partneri verejného sektora (PVS).

Partnerstvo: súkromný sektor – oprávnená osoba – verejný sektor

Zaujímavá je aj myšlienka, kto má toto odhalenie uskutočniť. Štát „to posunul“ na „odborne spôsobilé“ oprávnené osoby v podobe advokátov, notárov, audítorov, daňových poradcov a bánk. Tí by to mali podľa štátu „najlepšie“ zvládnuť a za to sa aj zaručiť. Za odhaľovanie nesú veľkú mieru zodpovednosti (do 100 tis EUR), čo logicky premietnu do svojich cien. Pôjde v nemalej miere o prípady, kedy klient (PVS) neplatí len za prácu, ale aj za istú mieru rizika, ktorú tzv. oprávnená osoba na seba preberá. Riziko tu bude vždy, najmä ak oprávnená osoba bude uvedená do omylu, hoc má pri verifikácii konečného užívateľa výhod vychádzať z objektívnych okolností a nevychádzať len z údajov poskytnutých klientom. To je predpoklad konania s odbornou starostlivosťou, ktorá sa vyžaduje pre prípad tzv. „vyvinenia sa“.

Mnohé z verifikačných dokumentov však môžu odkazovať len na čestné vyhlásenie „potencionálnych“ konečných užívateľov výhod, spoliehajúc sa, že to čo je v prehlásení je pravda. To však tak nemusí byť, najmä ak je firma „napísaná“ na inú, tzv. nominee osobu. Tá prehlási všetko a pokiaľ nepozná oprávnená osoba pomery v PVS (napr. na základe dlhodobej predchádzajúcej spolupráce v oblasti poskytovania služieb a poradenstva, alebo si ich inak neoverí), tak môže veľmi ľahko identifikovať či verifikovať „toho nesprávneho“. Osobne si myslím, že oprávnené osoby budú verifikovať len tie subjekty, ktoré poznajú. Pri iných prípadoch to bude na ich schopnosti odhadnúť a posúdiť vec, ako aj o ich miere akceptácie rizika. Tak či onak, oprávnená osoba bude s partnerom verejného sektora v „jednom voze“ počas „jeho obchodu“ s verejným sektorom.  

Čo sa mi páči

Delegovanie tejto „agendy identifikácie konečného užívateľa výhod“ na súkromný sektor je podľa mňa správne a mohlo by sa uplatňovať aj v iných oblastiach, v ktorých štát „nestíha“. Všeobecne sa traduje, že spravidla v súkromnom sektore sú „chytrejší“ ľudia, čo je samozrejme dôsledok vyšších odmien či benefitov. Samozrejme, neplatí to „chvalabohu“ paušálne. Isto, niekto si povie: „a zasa majú vybrané profesie biznis“. Povedia si to najmä tí, čo sa musia do registra zapísať, pretože to jednoducho financujú. Treba však oponovať, že tí, čo sa do registra musia zapísať, vyhrali verejné zákazky, či čerpajú verejné zdroje alebo majetok minimálne nad 100 tis Eur, teda by mohlo byť spravodlivé požadovať od nich znášanie nákladov za odhalenie finálnych poberateľov prospechu z „obchodu“ s verejným sektorom.

Nad čím sa možno oplatí zamyslieť

V skratke by podľa mňa identifikáciu konečných užívateľov výhod mal na prvom stupni financovať verejný sektor. Ten si to môže de facto „nejak stiahnúť“ z grantu, či iného plnenia, ktoré má poskytnúť. V konečnom dôsledku, to teda opäť zaplatí súkromný sektor, presnejšie ten čo „obchoduje“ s verejným sektorom. Verejný sektor na tom netratí. Výška poplatku by bola stanovená paušálne. Uznávam však, že určenie poplatku štátom môže byť veľký problém pri komplikovaných prípadoch a legislatívne „to vyriešiť“ by bolo mimoriadne náročné. Mechanizmus takejto platby však môže byť mimoriadne dôležitý. Prečo ? Pretože, ak oprávnenú osobu priamo vypláca klient = partner verejného sektora (PVS), tak vždy sa dostane do istej závislosti. Úprimne, je to klient, platí ma, tak vždy tu závislosť bude. Ostrie objektivity odhaľovania skutočných konečných užívateľov výhod by mohlo byť teda „otupené“. Predmetné riziko by sa však dalo eliminovať mechanizmom platby od iného subjektu (verejný sektor s opciou náhrady od PVS) v ponímaní ako uvádzam vyššie.

Ani to však nemusí znamenať „výhru“. Táto „finančná“ závislosť tu môže byť vždy, a to aj keď dôjde k úhrade poplatkov cez verejný sektor. Ako som uvádzal vyššie, oprávnené osoby budú spravidla verifikovať tých, ktorých poznajú (napr. na základe dlhodobej spolupráce v oblasti poskytovania služieb a poradenstva). „Finančná“ závislosť sa tu teda objavuje bez ohľadu na to, kto bude platiť poplatky za zápis do RPVS a následné overovanie verifikácii. Otázkou ostáva zváženie mechanizmov ako náhodné prideľovanie prípadov s úhradou cez verejný sektor na prvom stupni. To môže ale zasa „naraziť na odmietnutie súkromného sektora verifikovať toho, koho nepozná, nakoľko nesie nemalú zodpovednosť“.... Je to toho naozaj veľa, nad čím sa treba zamyslieť.. 

Záver

Protischránkový zákon je isto krok vpred. Otázkou je, ako ho prijme prax. Inak a lepšie povedané, či nám overovanie osoby konečného užívateľa výhod „skĺzne“ len do formálnej roviny, alebo sa bude „brať vážne s uplatňovaním sankčných mechanizmov“. To bude závisieť od súdu v Žiline, ktorý má riešiť tzv. kvalifikované podnety (udania, že v registri nie je zapísaný ten „pravý“). Znova teda môžeme naraziť na „opakujúci“ sa problém neustáleho prijímania nových a nových noriem bez ich „reálneho“ uplatňovania v praxi.

Vo „finále“ teda „závisí všetko“ od činnosti „pár ľudí“, ktorí budú RPVS „riešiť“ na súde v Žiline. Súkromný sektor sa ich činnosti následne prispôsobí. Oprávnené osoby budú tak konečných užívateľov výhod identifikovať buď len formálne, alebo aj materiálne.

„Dobre myslený zákon“ môže teda „podkopať“ aplikácii jeho noriem v praxi.  

Zdroj: https://blog.etrend.sk/jan-maronek/zakon-o-partneroch-verejneho-sektora--pomoze-alebo-sklame-.html